Necroland

2. svetova vojna

I. Úvod

Druhá svetová vojna, globálny vojnový konflikt, ktorý v zmysle strát na životoch a materiálnej deštrukcie, bola najzničujúcejšia vojna v histórií ľudstva. Začala v 1939 ako európsky konflikt medzi Nemecka a Anglo-Francúzskej koalície, ale nakoniec sa rozšírila na väčšinu národov sveta. Skončila v 1945, zanechajúc svetu nové usporiadanie, ktorému dominovali USA a ZSSR.

Viac ako hociktorá predchádzajúca vojna, II svetová vojna zahŕňala národné cítenie celého ľudstva a ekonomické zdroje, rozmazávajúc rozdiely medzi bojovníkom – frontovým vojakom a civilom, a expanziou bojového poľa s pripojením celého protivníkovho územia. Najdôležitejším činiteľom určujúcim jej záver boli priemyselná výkonnosť a ľudské zdroje. V posledných etapách vojny, boli ľudstvu radikálne predstavené dve nové zbrane: rakety s dlhým doletom a atómová bomba. Predovšetkým, akokoľvek bola vojna vedená s rovnakými alebo vylepšenými zbraňami typov používaných v I svetovej vojne, najväčšie pokroky boli v letectve a tankoch.

Táto téma je značne rozsiahla, a preto si ani nedávam za cieľ podrobné rozobratie všetkých jej aspektov, veď napríklad len o židovskej otázke alebo rozvoji techniky by sa toho dalo napísať veľmi veľa. Ja by som sa práve preto chcela zamerať najmä na stručnú charakteristiku priebehu vojny, jednotlivých dôležitejších bitiek, ťažení a budem sa snažiť o chronologické a prehľadné usporiadanie udalostí. Myslím si však, že akokoľvek by som sa snažila  zrozumiteľne opísať fakty nebola by moja práca úplná bez fotografií, máp a grafov, ktoré čitateľ nájde v obrazovej prílohe.

II. SVET PO I. SVETOVEJ VOJNE

Tri významné veľmoci boli nespokojné na konci I svetovej vojny. Nemecko, hlavý porazený národ, malo roztrpčene hnev za teritoriálne straty a reparačné poplatky vnútené Versaillskou dohodou. Taliansko, jeden z víťazov, považovalo svoje teritoriálne zisky za ďaleko nepostačujúce na nahradenie výdavkov z vojny alebo na uspokojenie svojich ambícií. Japonsko, taktiež víťaz, bolo nešťastné zo svojho zlyhania v otázke získania kontroly nad Čínou.

A. PRÍČINY VOJNY

Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty dosiahli svoje vojenské ciele. Útočnú schopnosť Nemecka zredukovali na nulu a zreorganizovali Európu a svet ako ho videli oni im vyhovoval. Francúzi a Briti často nesúhlasili s povojnovou politikou a boli si neistí svojou schopnosťou obhájiť si mierové vyrovnanie. Američania, rozčarovaní neschopnosťou Európanov splatiť si svoje vlastné vojnové dlhy, sa stiahli do izolacionizmu.

A1. ZLYHANIE MIEROVÝCH SNÁH

Počas 1920tych rokov boli robené pokusy dosiahnuť stabilný mier. Prvým bolo založenie (1920) Spoločenstva národov ako fóra, kde si národy mohli urovnať svoje spory. Moci Spoločenstva boli obmedzované presvedčeniami a rôznymi úrovňami morálnych a ekonomických sankcií takže členovia mohli voľne uskutočniť, čo sa im páčilo. Na Washingtonskej konferencií v 1921-22, hlavné námorné mocnosti súhlasili s obmedzením ich armád v súlade s pevnými normami. Na konferencií v Locarne (1925) bola predložená dohoda o zabezpečení (garantovaní) Fracúzsko-Nemeckej hranice a arbitrážna dohoda medzi Nemeckom a Poľskom. V Parížskom mierovom pakte (1928), sa 63 krajín, vrátane všetkých veľkých mocností okrem ZSSR, zrieklo vojny ako nástroja národnej politiky a prisahali, že budú riešiť vzájomné konflikty „mierovými spôsobmi“. Signatári vopred súhlasili s vyňatím vojny na „sebaobranu“.

A2. VZOSTUP FAŠIZMU

Jedným z cieľov víťazných štátov v I svetovej vojne bolo: „urobiť svet bezpečnejším pre demokraciu,“ a povojnové Nemecko si adoptovalo demokratické usporiadanie, ako to urobilo aj mnoho štátov obnovených alebo novovzniknutých po vojne. V 1920tych rokoch sa vlnou budúcnosti zdal byť  národný, vojenský totalitarizmus známy pod talianskym názvom fašizmus. Sľuboval uspokojenie ľudských túžob efektívnejšie ako demokracia a prezentoval sa ako bezpečná ochrana proti komunizmu. Benito Mussolini nastolil prvú fašistickú diktatúru v Taliansku v 1922.

A3. FORMOVANIE OSOVEJ KOALÍCIE

Adolf Hitler, Führer (vodca) Nemeckej národnej socialistickej strany (Nazi), hlásal rasistický typ nacizmu. Hitler sľuboval zmenenie Versaillskej dohody a zabezpečenie ďalšieho Lebensraum (životného priestoru) pre nemeckých ľudí, o ktorých tvrdil, že ako príslušníci nadradenej rasy sú hodní viac. Na začiatku 1930tych rokov zasiahla Nemecko ekonomická kríza. Umiernené strany sa nevedeli dohodnúť, čo s tým spraviť a tak sa veľká časť voličov obrátila na nacistov a komunistov. V 1933 sa Hitler stal nemeckým kancelárom a radom následných krokov sa ustanovil za diktátora.

Japonsko formálne neprebralo fašizmus, ale silná pozícia ozbrojených zložiek vo vláde im dovolila využiť podobný typ totalitarizmu. Ako rozbíjači svetového statusu quo, japonskí ozbrojenci stoja pred Hitlerom. Využili malú zrážku s čínskymi jednotkami pri Mukdene v 1931 ako zámienku na zabratie celého Mandžuska, kde vyhlásili bábkový štát Manchukuo v 1932. V 1937-38 okupovali hlavné čínske prístavy.

Zavrhujúc odzbrojovacie paragrafy Versaillskej dohody, vytvoriac nové letectvo a obnoviac brannú povinnosť, Hitler si vyskúšal nové zbrane na strane pravicových rebelov v Španielskej občianskej vojne (1936-39). Táto trúfalosť ho priviedla ku spolupráci s Mussolinim, ktorý podporoval španielsku revoltu po tom, čo obsadil Etiópiu (1935-36) malou vojnou. Dohody medzi Nemeckom, Talianskom a Japonskom v období od 1936 do 1940 sa zmenili na os Rím-Berlín-Tokio. Os sa následne stala všeobecným pojmom pre tieto krajiny a ich spojencov.

A4. NEMECNÁ AGRESIA V EURÓPE

Hitler zahájil svoj vlastný expanzívny nájazd pripojením Rakúska v marci 1938. cesta bola voľná: Mussolini ho podporoval; a Briti a Francúzi, zastrašení nemeckým zbrojením, akceptovali Hitlerovo tvrdenie, že postavenie Rakúska bolo nemeckou vnútornou záležitosťou. USA v86ne oslabili svoju schopnosť zasahovať proti agresorovi prijatím zákona o neutralite, ktorý zamedzoval materiálnu pomoc všetkým stranám v zahraničných konfliktoch.

V septembri 1938 Hitler hrozil vojnou, aby pripojil západné pohraničné územie Československa, Sudety a ich 3,5 milióna etnických Nemcov. Britský premiér Neville Chamberlain inicioval rozhovory, ktoré vyvrcholili na konci mesiaca Mníchovským paktom, ktorým sa Česi na naliehanie Angličanov a Francúzov vzdali Sudet v prospech Hitlera. Ten prisľúbil, že už nikdy neodníme žiadnu časť Českého územia. Chamberlain veril, že dosiahol „mier pre náš čas“, ale slovo Mníchov čoskoro znamenalo neúčinné a mizerné utíšenie.

Po tom o šesť mesiacov neskôr, v marci 1939, Hitler obsadil zvyšok Československa. Zalarmovaná touto novou agresiou a Hitlerovým ohrozovaním Poľska, britská vláda prisľúbila tejto krajine pomoc ak Nemecko ohrozí jej nezávislosť. Francúzsko už malo s Poľskom dohodu o vzájomnej obrane.

Odvrátenie sa od politiky appeasementu (utišovania) priviedlo do popredia Sovietsky Zväz. Jozef Stalin, sovietsky diktátor, ponúkol Československu vojenskú pomoc počas krízy v 1938, ale bola ignorovaná všetkými stranami v Mníchovskom pakte. Teraz v hrozbe vojny bol ako spojenec žiadaný oboma stranami, ale Hitler mal lákavejšiu ponuku. Spojením sa s Anglickom a Francúzskom by dosť pravdepodobne musel bojovať, ale Nemecko chcelo jeho neutralitu. V Moskve, v noci 23.augusta 1939, bol podpísaný nacisticko-sovietsky pakt. V časti uverejnenej na druhý deň, Nemecko a Sovietsky zväz súhlasia, že nepôjdu proti sebe do vojny. Tajný protokol dáva Stalinovi voľnú ruku nad Fínskom, Estónskom, Litvou a východným Poľskom a východným Rumunskom.

III. VOJENSKÉ OPERÁCIE

V skorých ranných hodinách 1.septembra 1939 nemecké vojská vpochodovali do Poľska. 3.septembra Briti a Francúzi prekvapili Hitlera vyhlásením vojny Nemecku, ale nemali žiadne plány na predstavenie činnej pomoci Poliakom.

A. PRVÁ FÁZA: DOMINANCIA OSI

Muž proti mužovi boli poľské a nemecké sily v stálom zápase Hitler vyčlenil asi 1,5 milióna vojakov a poľský veliteľ, maršal Eduard Smigły-Rydz, očakával zozbieranie 1,8 milióna poľských vojakov. Ale to nie je celkový obraz. Nemci mali šesť obrnených, ozbrojených a štyri motorizované divízie; Poliaci mali jednu ozbrojenú a jednu motorizovanú brigádu a pár tankových bataliónov. Nemecká 1,600-členná letecká sila sa skladala z najnovších typov. Polovica z poľských 935 lietadiel bola zastaraná.

A1. BLITZKRIEG V POĽSKU

Poľská strategická teória vyžadovala tvrdú obranu celej hranice a očakávala niekoľko týždňov predbežných zrážok. V oboch prípadoch sa mýlila. Ráno 1.septembra, vlna nemeckých bombardérov zasiahla železnice a beznádejne zmaril poľskú mobilizáciu. V štyroch ďalších dňoch, dve armádne skupiny – jedna zo severu z východného Pruska, druhá z juhu zo Sliezska – sa prevalili cez relatívne tenký front a vysielali pancierované skupiny na rýchle nájazdy do Varšavy a Brestu. Toto bola „Blitzkrieg“ (blesková vojna): použitie obrnených vozidiel, vzdušnej sily, a mobilnej pechoty na zovretie do „klepiet“ a obkľúčenie nepriateľa.

Medzi 8. a 10.septembrom, Nemci obkľúčili Varšavu zo severu a juhu, uväznili poľské sily západne od mesta. 17.septembra, sa druhé hlbšie obkľúčenie uzavrelo 160 km západne, blízko Brestu. Tiež toho dňa sa sovietska červená armáda vrhla cez hranice.  20.septembra bola v podstate celá krajina v nemeckých a ruských rukách, a iba izolované hniezda pokračovali v odpore. Posledná kapitulovala pevnosť v Kocku 6.októbra.

A2. ČUDNÁ VOJNA

Francúzska a britská ofenzíva na západe mohla pomôcť Poľsku bojovať dlhšie, ale kým prišlo dostatočné množstvo Britov, muselo byť zorganizované väčšinou Francúzmi; Francúzska stratégia, bola obranná a defenzívna, založená na udržaní ťažko opevnenej Maginotovej línie. Rýchly koniec Poľska nechal obe strany na voľných koncoch. Vystrašený, Briti a Francúzi sa stali celkom zaujatými schémami o rozbitie krvavého opakovania I. svetovej vojny. Hitler urobil vlažnú, polovičatú ponuku mieru a v tom istom čase nariadil svojim generálom, aby pripravili útok na „nízke krajiny“ (low countries) a Francúzsko. Generáli, ktorí si nemysleli, že môžu urobiť vo Francúzsku, žiadali čas a trvali na zabratí len Holandska, Belgicka a francúzskeho pobrežia pri Lamanšskom kanále. Okrem mora, kde bojovali nemecké ponorky proti obchodnému loďstvu a britskej námornej blokáde, sa tak málo dialo ešte počas prvého októbrového týždňa, že americké noviny to nazvali čudnou vojnou.

A3. SOVIETSKO - FÍNSKA VOJNA

30.novembra, po dvoch mesiacoch diplomatických škriepok, Sovietsky zväz vypovedal vojnu Fínsku. Stalin sa len tak triasol, aby mal svoju vlastnú „bleskovú vojnu“, ale jeho plán sa potkol. Fíni boli pod maršalom Karlom G. Mannerheimom, ktorý bol expertom na zimné boje. Sovietsky vojaci, na druhej strane, boli často zle vedení z časti kvôli politickým čistkám, ktoré z armády vylúčili mnoho dobrých dôstojníkov. Prevýšený počtom takmer 5 na 1, Fíni si udržali územie a bojovali až do nového roka.

Útok na Fínsko rozrušil svetový názor na Sovietsky zväz a dal zapravdu Britom a Francúzom. Mali pridlho oči na míne menom Kiruna v severnom Švédsku, ktorá bola nemeckým hlavným zdrojom železnej rudy. V lete ruda šla cez Baltické more, v zime nezamŕzajúcim nórskym prístavom Narvik a potom cez neutrálne nórske vody do Nemecka. Železnica Narvik-Kiruna sa tiež pripájala na východe s fínskou železnicou; preto boli údajne poslané Anglo-Francúzske sily na pomoc Fínom aby boli automaticky v pozícií na okupovanie Narviku a Kiruny. Problémom bolo získať spoluprácu so Švédmi a Nórmi, ktorí obaja odmietali.

V Nemecku, námorný šéf, admirál Erich Raeder, prehováral Hitlera na okupáciu Nórska kvôli jeho voľným prístavom v Atlantiku, ale Hitler prejavil len minimálny záujem až do konca januára 1940, keď ho počasie a objavenie nejakých invazívnych plánov Belgicka donútili odložiť útok na nízke krajiny a Francúzsko na neurčito. Prvé štúdie, ktoré urobil ukázali, že Nórsko môže byť najlepšie obsadené simultánnym vylodeným v ôsmych prístavoch od Narviku po Oslo. Pretože vojaci museli byť prepravovaní na vojnových lodiach, a pretože sa tie mohli ľahko stať korisťou britskej námornej flotily, operácia musela byť spustená pokým boli noci dlhé. Dánsko, ktoré nepredstavovalo žiadnu vojenské problémy mohlo byť tiež užitočne pripojené, pretože malo malé letiská blízko pri Nórsku.

A4. DÁNSKO A NÓRSKO

Stalin, obávajúci sa  vonkajšej intervencie, skončil svoju vojnu 8.mája za podmienok, ktoré stáli Fínsko teritórium, ale ponechali mu nezávislosť. Briti a Francúzi si našli ďalšiu výhovorku pre plánovanú akciu v Narviku a Kirune; rozhodli sa rozmiestniť míny akurát okolo prístavu Narvik. Mysleli si, že to vyprovokuje nejaký druh násilnej nacistickej akcie, ktorá im umožní vyraziť na Nórsku stranu – a do Narviku.

Hitler odsúhlasil vpád do Nórska a Dánska 2.apríla, a vojnové lode vyplávali 7.apríla. Briti položili míny nasledujúce ráno a smerovali domov, míňajúc nemecké lode bez toho, aby si ich všimli a dovolili im vylodenie bez odporu 9. apríla. Dánsko okamžite kapitulovalo a vylodenie bolo úspešné všade okrem Osla. Opevnenie blokovalo prístup z mora a hmla bránila vzdušnému útoku. Nemci dosiahli okupáciu Osla napoludnie, ale medzitým si nórska vláda, odhodlaná bojovať, našla nové sídlo – Elverum.

Napriek tomu, že Nóri, ktorým pomáhalo aj 12,000 Britov a Francúzov, udržali územie medzi Oslom a Trondheimom už do 3.mája, o závere nebolo nikdy pochýb. Narvik bol iný. Tam 4,600 Nemcov stálo proti 24,600 Britom, Francúzom a Nórom sprevádzaným zbraňami britského námorníctva. Nemci mali výhodu v drsnosti terénu a teda v pomalých metodických pohyboch protivníka. Preto držali Narvik do 28.mája. v prvom júnovom týždni boli tlačený smerom ku švédskej hranici a teda blízko k rozhodnutiu kapitulácie či internácie, ale potom vojenské nešťastia vo Francúzsku nútili Britov a Francúzov odvolať svojich vojakov z Narviku.

A5. NÍZKE KRAJINY - BENELUX

Na jar Hitler našiel nový a lepší spôsob ovládnutia Francúzska a krajín BeNeLuxu. Prvý plán bol viesť hlavné sily cez Belgicko, ako tomu bolo v 1.svetovej vojne. Generál Erich von Manstein a niekoľko ďalších radcov presvedčilo Hitlera, aby premiestnil hlavné sily južne do Luxemburska a do Ardenských lesov. Ardeny boli hornaté, lesnaté a nie najlepší kraj pre tanky, ale Manstein argumentoval tým, že nepriateľ nebude očakávať veľký útok práve tam. Tanky mohli urobiť obchvat severozápadným smerom z Arden, poza belgickú a britskú časť Francúzska. Po dosiahnutí pobrežia a porážke nepriateľa v Belgicku, mohli urobiť čelom vzad a udrieť na juhozápad za francúzskymi armádami pozdĺž Maginotovej línie.

Keď  začal útok, 10.mája 1940, obe strany boli takmer rovnocenné v počte vojakov a tankov; Nemci boli lepší v letectve. Rozhodujúca výhoda Nemcov bola, že presne vedeli, čo chcú urobiť. Ich oponenti museli improvizovať, čiastočne pretože sa Belgičania a Holanďania snažili zostať neutrálnymi až do konca. Briti a Francúzi navyše zlyhali v tom, že sa nepoučili z príkladu Poľska, počítajúcu s porážkou krajiny cez jej najväčšiu slabosť. Následkom toho neboli schopní vysporiadať sa s nemeckou ozbrojenou silou. Ich tanky boli odrezané medzi pechotou; tie nemecké boli stiahnuté spolu v pancierovanej skupine.

10.mája nemecký výsadkové vojská pristáli vo vnútrozemí Belgicka a Holandska obsadiť letiská a mosty, a predovšetkým veľkú belgickú pevnosť Eben-Emael. Holandská armáda kapitulovala 14.mája, niekoľko hodín po zbombardovaní obchodnej sekcie Rotterdamu. Tiež 14.mája hlavná nemecká sila, s pancierovou skupinou vo vedení, prišla z Arden začnúc nájazd do mora poza francúzske a britské armády podporujúce Belgičanov.

A6. PORÁŽKA FRANCÚZSKA

20.mája pancierová skupina prevzala Abbreville pri ústí rieky Somme a začala tlačiť na sever pozdĺž pobrežia; to zahŕňalo 400 km za 11 dní. Do 26.mája boli Briti a Francúzi tlačení do úzkeho výbežku pri Dunkerque. Belgický kráľ, Leopold III, kapituloval so svojou armádou na druhý deň. Torpédoborce a menšie plavidlá všetkých druhov zachránili 338,226 mužov z Dunkerqueu hrdinským prevozom cez more, ktorý by zrejme nebol úspešný keby nemecký veliteľ, generál Gerd von Rundstedt, nezastavil tanky, aby ich uchránil pre ďalšiu fázu.

5.júna Nemci spustili nový útok proti Francúzsku. Taliansko vypovedalo vojnu Francúzsku a Británií 10.júna. Maginotova línia, ktorá sa tiahla len po belgickú hranicu, bola neporušená, ale francúzsky veliteľ, generál Maxime Weygand, sa nemal čím kryť zo severu a západu. 17.júna, maršal Henri Philippe Pétain, hrdina z 1.svetovej vojny, ktorý sa stal deň predtým premiérom, požiadal o prímerie. Prímerie bolo podpísané 25.júna za podmienok dávajúcich Nemecku kontrolu nad severným Francúzskom a Atlantickým pobrežím. Pétain potom ustanovil za hlavné mesto Vichy na neokupovanom juhozápade.

A7. BITKA O BRITÁNIU

V lete 1940, Hitler ovládal Európu od Severného Mysu po Pyreneje. Jeden jeho zostávajúci nepriateľ – Británia, pod vedením nového premiéra Winstona Churchilla – prisahala pokračovať v boji. Či bojovať mohla bolo otázne. Britská armáda nechala väčšinu svojich zbraní na plážach v Dunkerque. Stalin nebol v nálade, aby vyzýval Hitlera. USA, šokované pádom Francúzska, vyhlásili po prvýkrát v histórií brannú povinnosť za mierového stavu a značne navýšili vojenský rozpočet. Verejná mienka, navzdory sympatiám k Británií, bola proti vstupu do vojny.

Nemci dúfali v podmanenie si Britov vyhladovaním. V júni 1940 podnikli „Boj o Atlantik“, využívajúc ponorkovú vojnu na obrezanie Britov od ich zahraničných tepien. Nemci mali teraz ponorkové základne v Nórsku a Francúzsku. Na počiatku mali Nemci len 28 ponoriek, ale mnoho sa ich vyrábalo – dostatok na udržanie Britov v ohrození do jari 1943 a zvládanie bitiek mesiace nato.

Invázia bola rýchlym spôsobom ako doraziť Britániu, ale to znamenalo prekročiť Lamanšský prieplav. To by Hitler neriskoval, kým by nebolo najprv zneškodnené britské letectvo. Dôsledkom toho bolo, že vojna o Britániu sa diala vo vzduchu a nie na plážach. V auguste 1940 Nemci zahájili úsvitové útoky na prístavy a letiská a v septembri proti vnútrozemským mestám. Cieľom bolo vytiahnuť britské stíhače a zničiť ich. Nemci sa prepočítal s novým zariadením, radarom, ktorý vysoko zväčšil účinnosť britských stíhačov. Pretože ich vlastné straty boli príliš vysoké, Nemci museli prejsť na nočné bombardovanie na konci septembra. Medzi tým a májom 1941 urobili 71 veľkých nájazdov na Londýn a 56 na iné mestá, ale škoda, ktorú spôsobili bola príliš nevyberaná, aby pôsobila vojensky smerodajne. 17.septembra 1940 Hitler odsunul inváziu na neurčito, a tým vlastne uznal porážku v bitke o Britániu.

A8. BALKÁN A SEVERNÁ AFRIKA

V podstate Hitler povedal svojim generálom, že koncom júla 1940 bude nasledujúci útok nasmerovaný proti ZSSR. Tam, povedal, Nemecko nájde svoj „životný priestor“ a porážku Anglicka tiež. Tvrdil, že Briti zostávali vo vojne len preto, lebo dúfajú v znepriatelenie Nemecka a ZSSR. Keď však budú Sovieti porazení a britské pozície v Indií a Strednom Východe budú ohrozené, tak veril, že Briti uzavrú mier. Hitler chcel začať vpád začiatkom zimy 1940, ale jeho radcovia ho presvedčili, že podstupuje riziko zimou akciou do Sovietskeho Zväzu a nech počká do jari.

Medzitým nemecký spojenec, Mussolini usporiadal neúspešný útok (september 1940) na Britmi okupovaný Egypt z talianskej kolónií v Líbií a rovnako nevydarenú inváziu (október 1940) do Grécka. V reakcií na neskorší pohyb, Briti okupovali letiská na Kréte a v Grécku. Hitler nechcel britské lietadlá vo vzdialenosti dostrelu od jedného z jeho hlavných zdrojov ropy, talianske polia v Ploieşti, a v novembri začal pripravovať operáciu proti Grécku.

Začiatkom 1941 britské sily zatlačili Talianov naspäť do Líbye a vo februári Hitler poslal generála Erwina Rommela a dvoma tankovými divíziami tankových zborov, Afrika Korps, aby pomohli jeho spojencom. Pretože musel prejsť cez ich územie, aby sa odstal do Grécka (a Sovietskeho zväzu), Hitler priviedol Rumunsko a Maďarsko do Aliancie Osi v novembri 1940; Bulharsko sa pripojilo v marci 1941. Keď Juhoslávia odmietla nasledovať garnitúru, Hitler nariadil inváziu do tejto krajiny.

A8a. JUHOSLÁVIA

Operácie proti Juhoslávií a Grécku začali 6.apríla 1941. Elementárnou nemeckou ťažkosťou pri vpáde do Juhoslávie bolo pretiahnutie deviatich vojenských divízií z Nemecka a Francúzska za menej ako desať dní. Na niekoľko dní sa museli obmedziť len na vzdušné vpády a pohraničné potýčky. 10.apríla začali nájazdy na Belehrad zo severozápadu, západu a juhovýchodu. Mesto padlo 13.apríla a juhoslovanská armáda kapitulovala nasledujúceho dňa. Akokoľvek, bolo oveľa ľahšie Juhosláviu získať ako si ju udržať. Partizáni – Četníci pod Dražom Mihajlovićom a partizáni pod Josipom Brozom (Tito) – bojovali celú vojnu.

A8b. GRÉCKO

Grécka armáda 430,000 mužov, odlišná od Juhoslovanov, bola plne mobilizovaná a do určitej miery aj otestovaná vojnou, ale národná pýcha ju nútila bojovať (pod vedením Metaxasa) proti talianskej invázií severozápadne od Thessaloníki (Solúnu). Jedným krátkym vpádom do Solúna dosiahli kapituláciu línie a takmer polovice gréckej armády 9.apríla. Po tom čo bola Prvá grécka armáda, vytiahnutá z Albánska, chytená v Métsovonskom priesmyku 22.apríla sa britské sily, 62,000 vojakov, stiahli smerom na juh. Nato Nemci rýchlo obsadili Korintský záliv (27.apríla) a cez Peloponéz 30.apríla donútili Britov k evakuácií, čo ich stálo 12,000 mužov. Výsadkársky útok 20.-27.mája vniesol do nemeckých rúk aj Krétu.

Medzičasom Rommel viedol úspešnú protiofenzívu proti Britom v Líbií, vypudiac ich z krajiny (okrem izolovanej posádky v Torbuku) v apríl 1941.

 

B. DRUHÁ FÁZA: EXPANZIA VOJNY

Rok po páde Francúzska sa vojna začala pohýnať k novému stavu – svetovej vojne. Počas vedenia vedľajších vojenských výprav na Balkáne, v severnej Afrike, a vo vzduchu proti Británií, Hitler rozostavil svoje hlavné sily na západe a priviedol krajiny juhozápadnej Európy (takisto ako Fínsko) do partnerstva proti ZSSR.

B1. U.S. - POMOC BRITÁNII

Spojené štáty zanechali striktnú neutralitu k Európskej vojne a blížili sa ku konfliktu s Japonskom v Ázií a Pacifiku. Konferencie Britov a Američanov začali v januári 1941. Rozhodovali o základnej stratégií pre prípad, že sa Spojené štáty zapoja do vojny. Menovite o tom, že obaja budú orientovať svoje sily na Nemecko a Japonsko, ak to bude potrebné, budú riešiť neskôr.

V marci 1941 americký kongres prepustil zákon, tzv. akt pôžičky a nájmu, a uvoľnil úvodných $7 biliónov na pôžičku alebo prenajatie zbraní a inej pomoci krajinám, ktoré mohol označiť prezident. Toto znamenalo, že Amerika dúfala v zaistenie víťazstva nad Osou bez zapojenia svojich vojakov. V neskorom lete 1941, akokoľvek Spojené štáty nevypovedali vojnu Nemecku, bola námorná pechota rozmiestnená na Islande, ktorý bol okupovaný Britmi od 1940, a potom americká armáda prevzala úlohu sprevádzania konvojov vo vodách západne od Islandu. V septembri prezident Franklin D. Roosevelt oprávnil lode v konvojovej službe napádať vojnové lode Osi.

B2. NEZHODY MEDZI USA A JAPONSKOM

Medzičasom sa americké vzťahy s Japonskom neprestali zhoršovať. V septembri 1940 si Japonsko vynútilo od vichisického Francúzska, aby sa vzdalo severnej Indočíny. USA podnikli protiopatrenia zabránením vývozu ocele, zvyškového železa a leteckého benzínu do Japonska. V apríli 1941 Japonci podpísali dohodu o neutralite so ZSSR, ako poistku proti útoku v tom smere, keby mali konflikt s Britániou alebo USA počas ich väčšieho zahryznutia sa do juhovýchodnej Ázie. Keď Nemecko napadlo ZSSR v júni, si japonský vodcovia zvážili porušenie dohody a pripojenie sa od východu, ale urobiac jedno z najosudnejších rozhodnutí vojny. Zvolili si namiesto toho postup na juhovýchod. 23.júla Japonsko okupovalo južnú Indočínu. Dva dní nato USA, Británia a Holandsko zmrazili japonské aktíva. Cieľom bolo zabrániť Japonsku kupovať ropu, čo načas ochromilo jeho armádu a vojsko spravilo úplne nepoužiteľným.

B3. NEMECKÁ INVÁZIA DO ZSSR

Vojnová najmasívnejšia zrážka začala ráno 22.júna 1941, keď mierne viac ako 3 milióny nemeckých vojakov napadlo ZSSR. Napriek tomu, že nemecký prípravy boli zjavné už celé mesiace a hovorilo sa o nich otvorene medzi diplomatmi v Moskve, sovietske sily boli prekvapené. Stalin, ktorého dôvera v schopnosť krajiny ubrániť sa bola po fínskej vojne otrasená, odmietol povoliť akúkoľvek protiaktivitu zo strachu pred vyprovokovaním Nemcov. Okrem toho si myslel, že blesková vojna, aká bola praktizovaná v Poľsku a Francúzsku, bude nepoužiteľná v rozsahu sovietsko-nemeckej vojny; obe strany sa zabrzdia za niekoľko týždňov a a nakoniec sa budú naťahovať popri hranici. Sovietska armáda mala 2,9 milióna vojakov na západnej Hranici a prevyšovala Nemcov v počte tankov dve ku jednej a dve alebo tri ku jednej v leteckej sile. Množstvo jej tankov a letectva boli staršie typy, ale niektoré tanky, najmä neskôr slávne T-34, vysoko prevyšovali tie nemecké. Veľké množstvá lietadiel boli zničené na zemi v prvý deň a ich tanky, ako tie francúzske, zostali odtrhnuté medzi pechotou, kde neboli nič platné proti nemeckým obrneným skupinám. Pechote bol najprv nariadený protiútok, ktorý bol však nemožný a potom zakázali útek, čo zaručilo masové ničenie alebo kapituláciu.

B3a. POČIATOČNÉ NEMECKÉ ÚSPECHY

Pred inváziou museli Nemci zostaviť tri armádne skupiny, označované ako Sever, Stred a Juh; a zameriavali sa na Leningrad, Moskvu A Kyjev. Hitler a jeho generáli sa zhodli, že ich hlavným strategickým problémom je zaseknúť sovietsku armádu v boji a poraziť ju skôr ako stihne ujsť do vnútrozemia krajiny. Rozchádzali sa však v spôsobe ako to má byť, čo najlepšie prevedené. Väčšina generálov verila, že sovietsky režim obetuje všetko, aby obránil Moskvu, hlavné mesto, cestnú a železničnú križovatku, a priemyselné centrum krajiny. Pre Hitlera boli prírodné zdroje Ukrajiny a ropa z Kaukazu dôležitejšie a chcel tiež obsadenie Leningradu. Výsledkom bol kompromis – tri ťahy, z ktorých jedna najsilnejšia armádna skupina Stred smerovala k Moskve – čo prechodne uspokojilo Hitlera aj generálov. Vojnové plány indikovali víťazstvo v desiatich týždňoch, čo bolo dôležité pretože ruské leto, ideálny čas na boje v ZSSR, bolo krátke a operácie na Balkáne priniesli 3–týždňové zdržanie.

desať týždňov sa zdalo ako postačujúci čas. Churchil ponúkol ZSSR spojenectvo a Roosevelt ponúkol pomoc, ale po prvých dňoch ich zbory verili, že všetko sa vyrieši za mesiac alebo tak. Koncom prvého júlového týždňa, armádna skupina Stred vzala 290,000 zajatcov a obkľúčila Białystok a Minsk. 5.augusta prekročili rieku Dneper, poslednú prírodnú bariéru západe od Moskvy. Obtreli sa ešte o izolovanú skupinku pri Smolensku a vzali ďalších 300,000 zajatcov. Dosiahnutím Smolensku pokryli ⅔ vzdialenosti do Moskvy.

B3b. HITLEROVA ZMENA PLÁNU

Rusi robili presne to, čo nemecký generáli chceli, obetujúc enormné množstvá vojakov a munície na obranu Moskvy. Akokoľvek, Hitler nebol spokojný a navzdory protestom generálov nariadil armádnej skupine Stred odklonenie ozbrojených zložiek na sever a juh, aby pomohla ostatným dvom skupinám. A tým zastavil postup k Moskve. 8. septembra skupina Sever odrezala Leningrad a spolu s fínskou armádou na severe obliehala mesto. 16.septembra armádna skupina Juh uzavrela obrovské obkľúčenie Kyjeva a vzala 665,000 väzňov. Hitler sa rozhodol pokračovať v postupe na Moskvu a prikázal skupine Stred návrat.

B3c. POKUS O PREVZATIE MOSKVY

Po 6-týždňovej nečinnosti, sa skupina Stred znovu ujala akcie 2.októbra. Počas dvoch týždňov ukončila tri veľké obkľúčenia a vzala 663,000 zajatcov. Potom sa ohlásili jesenné dažde meniace nespevnené ruské cesty na blato a zastavili postup na dobrú časť mesiaca.

V strede novembra sa počasie ochladilo a pôda zamrzla. Hitler a veliteľ skupiny Stred, poľný maršal Fedor von Bock, sa postavili k rozhodnutiu nechať armádu zahrabanú tam kde bola alebo ju poslať dopredu možno predbehnúc zimu. Snažiac sa dokončiť výpravu v 1941, s nejakým druhom víťazstva v Moskve, rozhodli sa postupovať vpred. V druhej polovici novembra Bock zameral dve vedúce ozbrojené skupiny na Moskvu. Po otočení bola jedna skupina, namierená na mesto zo severozápadu, len 32 km od neho. Druhá prichádzajúca zo severu mala stále prejsť 65 km. Obrnené divízie často prešli takúto vzdialenosť za menej ako deň, ale teplota klesala, sneh tvoril na cestách záveje a ani stroje, ani ľudia neboli vybavení na extrémny chlad. 5.septembra generáli, vedúci predné skupiny, podali správy o zastavení postupu: tanky a nákladiaky zamrzli a vojaci strácali vôľu bojovať.

B3d. SOVIETSKA PROTIOFENZÍVA

Stalin, ktorý zostal v Moskve, a jeho frontový veliteľ, generál Georgy Zhukov, držali svoje rezervy v pozadí. Mnoho z nich boli čerství regrúti, ale boli tvrdí veteráni zo Sibíri. Všetci boli oblečení na zimu. 6.decembra zaútočili a za pár dní sa nemecké predné skupiny odvalili naspäť, nechávajúc za sebou veľké množstvo strojov a zbraní, keďže ich zima učinila zbytočnými.

Podľa Stalinových rozkazov, Moskovský protiútok bol rýchlo premenený na protiofenzívu celého frontu. Nemci nestavali žiadne obranné línie zozadu a nemohli kopať pretože zem bola zmrznutá ako betón. Niektorý z generálov navrhol návrat do Poľska, ale 18.decembra nariadil posádkam, aby zostali tam kde sú. Nato, Rusi vysekali veľké kusy z nemeckého frontu, ale dostatok prečkal zimu a udržali obliehanie Leningradu; pokračovali v ohrozovaní Moskvy a udržali západnú Ukrajinu v nemeckých rukách.

 

B4. ZAČIATOK VOJNY V PACIFIKU

Zdanie hrozby pádom Sovietskeho zväzu v lete a na jeseň roku 1941 vytvorilo dilemu pre Japonsko a USA. Japonci si mysleli, že majú najlepšiu príležitosť na využitie ropných a iných prírodných zdrojov juhovýchodnej Ázie a susedných ostrovov; na druhej strane vedeli, že nemôžu vyhrať vojnu s USA, ktorá bude pravdepodobne nasledovať. Americký parlament chcel zastaviť japonskú expanziu, ale pochyboval o ochote amerického ľudu ísť do vojny, aby tak urobili. Navyše USA nechceli byť zatiahnuté do vojny s Japonskom, kým smerovali k strašidelnej možnosti zostať na svete samy s triumfujúcim Nemeckom. Po ropnom embargu, sa Japonci, v časovom strese, rozhodli na presun do juhovýchodnej Ázie a blízkych ostrovov.

B4a. PEARL HARBOR

Do decembra 1941 japonskí vodcovia sledovali dve veci: vysporiadať sa s ropným embargom tak, aby im to dovoľovalo získavať územia a pripravovali sa na vojnu. USA žiadali stiahnutie Japonska z Číny a Indočíny a prísľub, že nezaberú žiadne nové územia. Po tom, čo sa stal japonským premiérom v strede októbra, generál Tōjō Hideki, vyhlásil 29.november za posledný deň kedy bude Japonsko akceptovať vyrovnanie bez vojny. Tōjōv posledný termín, ktorý bol držaný v tajnosti, znamenal, že vojna bola prakticky istá.

Japonská armáda a námorníctvo mali, v podstate, navrhnutý vojnový plán, v ktorý mali veľkú dôveru. Zamýšľali urobiť rýchly oblúk do Barmy, Malajzie, Západnej Indie, a Filipíny; a v tom istom čase postavili obrannú hranicu v strednom a juhozápadnom Pacifiku. Očakávali, že Spojené štáty vyhlásia vojnu, ale nie, že budú ochotný bojovať dosť dlho a tvrdo na to, aby vyhrali. Najväčšie starosti im robila americká Pacifická flotila v Pearl Harbor na Hawai. Ak by zareagovali rýchlo, mohli by vzlietnuť z krátkom čase. Ako poistku japonská armáda podnikla ochromenie Pacifickej flotily prekvapujúcim útokom.

Pár minút pred 8 ráno v sobotu 7.decembra 1941 japonské lietadlá  napadli Pearl Harbor. Pri nájazde trvajúcom necelú dve hodiny potopili alebo vážne poškodili osem bojových lodí a 13 ďalších námorných plavidiel. Americké orgány zlomili japonskú diplomatickú šifru a vedeli o bezprostrednom útoku. Varovanie bolo poslané z Washingtonu, ale vďaka oneskoreniu prenosu prišlo až keď začal nájazd. Jedným zásahom japonská armáda získala brilantný úspech – a zaistila porážku Osi v 2.svetovej vojne. Japonský útok vniesol USA do vojny 8.decembra – a vniesol ich v odhodlaní bojovať až do konca. Nemecko a Taliansko vyhlásili vojnu USA 11.decembra.

B4b. JAPONSKÁ DOBYVAČNOSŤ V ÁZII A PACIFIKU

V nekonečnom priestore zeme a oceánu si Japonci vyznačili miesta pre dobytie, zdalo sa, že sú odrazu všade. Pred koncom decembra zabrali britský Hong Kong a Kiribati, americký Guam a Wake, napadli britskú Barmu, Malajziu, Borneo; tiež americkú dŕžavu Filipíny. Britský Singapúr, dlho považovaný za svetovo najsilnejšiu pevnosť, im padol do rúk vo februári 1942 a v marci už okupovali holandský východ Indie a pristáli na Novej Guinei. Americké a Filipínske sily sa zdali v Bataane 9.apríla, a odpor Filipín skončil kapituláciou Corregidoru 6.mája.

Vzhľadom na japonský plán, čas na obranný postoj pre nich nastal keď ukoristili Novú Guineu Austrálií, Bismarkovo súostrovie a Wake, čo spravili niekedy v polovici mája. Ale viedlo sa im tak dobre, že sa rozhodli rozšíriť svoju obrannú hranicu na sever k Aleutám, východne na Midway, južne k Šalamúnovým ostrovom a Novej Guinei. Ich prvý pohyb bol cez more, na prevzatie prístavu Moresby na juhovýchodnom výbežku Novej Guinei. Američania, využívajúc svoju schopnosť prečítať japonský kód, mali na scéne námornú silu. V nasledujúcom boji o Koralové more (7.-8.máj), bojovali výhradne s materskými lietadlovými loďami. Japonci boli zatlačení a museli prestať so svojimi úmyslami v prístave Moresby.

Bitka o Koralové more: Japonci už ovládali obrovské územia Tichomorskej oblasti a pokukávali po Austrálií ako po ďalšej možnej koristi a snažili sa dostať do invazívnej pozície. Japonská ofenzíva v svojej účinnosti začala 4. mája. Uchvátila ju jedna japonská námorná sila v prístave Tulaghi na Šalamúnových ostrovoch, pokým druhá väčšia smerovala k súostroviu Louisiady juhovýchodne od Novej Guinei. Dve americké ozbrojené sily sa pripojili oproti a sledovali japonské pohyby. 4.mája americké bombardéry a torpédonosné lietadlá urobili značnú škodu japonským lodiam v Tulaghi. Americká flotila, skladajúca sa z niekoľkých krížnikov a materských lietadlových lodí, sa potom presunula, aby zastavila japonské námorníctvo na Louisiadách. Americké nosné lietadlá zapríčinili Japoncom ťažké straty. Bola to prvá námorná bitka, v ktorej sa lode oboch strán nestreli priamo. V dvoch stretoch Japonci stratili 2 lietadlové lode, 2 torpédoborce, početne ďalších plavidiel, okolo 100 lietadiel a 3500 mužov. Americké straty boli materská lietadlová loď Lexington a tanker Neosho; poškodená bola tiež lietadlová loď Yorktown. USA stratili 65 lietadiel a 540 osôb.

B4c. BITKA O MIDWAY

Silná japonská armáda, 9 vojnových lodí a 4 nosiči (rýchle dopravné lode prenášajúce lietadlá) pod admirálom Yamamotom Isoroku, veliteľom vedenia armády, dychtila smerom k Midway v prvom týždni júna. Admirál Chester W. Nimitz, ktorý prevzal velenie nad Pacifickou flotilou po Pearl Harbor, zohnal len 3 nosiče a 7 ťažkých krížnikov, ale čítal japonské rádiové správy. Yamamoto, strojca Pearl Harboru, plánoval ďalšie prekvapenie. Tentokrát to bol on, kto bol prekvapený. Ráno 4.júna americké bombardéry zničili 3 japonské nosiče v 5-minútovom útoku. Štvrtý išiel ku dnu neskôr toho dňa, keď jeho lietadlá poobíjali Yorktown, ktorá sa potopila dva dni nato.

Yamamoto nariadil 5.júna generálny ústup. 6.-7.júna sekundárne japonské sily prevzali Kisku a Attu-u v Aleutách, ale tie nemohli odškodniť porážku na Midway, z ktorej sa japonská armáda nikdy nespamätala. Vojnové lode boli nepoškodené, ale Midway a Koralové more ukázali, že nosiče sú skutočne vedúce lode vo vojne, a 4 z nich boli preč.

 

C. TRETIA FÁZA: OTOČENIE PRÚDU

Koncom decembra 1941 sa Roosevelt a Churchil a ich hlavný radcovia stretli vo Washingtone. Znovu zdôraznili stratégiu – najprv poraziť Nemecko – a pretože sa zdalo, že Briti budú bojovať zo všetkých síl v Európe, vojna s Japonskom sa stávala čoraz viac čisto americkou záležitosťou. Tiež vytvorili Combined Chiefs of Staff (CCS) – Spojení najvyšší dôstojníci ozbrojených síl. Bol to vlastne britsko – americký vojenský výbor so sídlom vo Washingtone na vývoj a výkon spoločnej stratégie. 1.januára 1942 Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, ZSSR a ďalších 23 krajín podpísalo Deklaráciu spojených národov, v ktorej sa zaviazali nepristúpiť k separátnemu mieru. United Nations, alebo Spojené národy sa stalo oficiálnym názvom „proti – Osovej“ koalície, ale viac bol používaný termín Spojenci (Allies), prevzatý z 1.svetovej vojny.

C1. VÝVOJ STRATÉGIE SPOJENCOV

USA prakticky nemohli viesť vojnu v Európe začiatkom roku 1942. Nemali tam žiadnych vojakov a boli práve uprostred budovania síl a pretváraní strojárstva doma. V severnej Afrike Briti ukázali ako niečo viac, ako len udržať si svoje. Uspokojili sa s Tobrukom 10.decembra 1941 a prevzatím Banghāzī v Líbií o dva týždne neskôr. Rommel podnikol protiútok koncom januára 1942 a zatlačil ich späť do Al-Gazaly a Bir Hacheimu, ale tam sa jeho postup zastavil.

C1a. EURÓPA

Veľkou otázkou vojna bolo či ZSSR dokáže odolať druhej nemeckej letnej ofenzíve a Rusi prosili USA a Britániu, aby zmiernili tlak na nich otvorením západného frontu. Generál George C. Marshall, najvyšší dôstojník amerických ozbrojených síl,  veril, že najlepšie pomôžu Rusom a rýchlo ukončia vojnu, ak si spravia zastávku v Anglicku a zaútočia cez Lamanšský kanál na severozápadnú Európu. Chcel to spraviť na jar 1943 alebo ešte v 1942, ak sa bude zdať, sa ZSSR zloží. Briti nechceli účasť inde, pokým severná Afrika nebude pevná a nebudú veriť, že armáda je dosť silná na „cezkanálový“ útok zostavený v Anglicku v roku 1943. Rommel problém vyriešil. V júni ukoristil Tobruk a vošiel 380 km do Egypta do El ‘Alamein. Po tom Američania súhlasili s odložením útoku cez kanál a začali sa pripravovať na inváziu do francúzskej severnej Afriky.

C1b. PACIFIK

Medzičasom sa Američania, navzdory prvej nemeckej stratégií, pohybovali ďalej vo vojne proti Japonsku. Americká armáda videla Pacifik ako územie, kde sa vojna môže viesť najefektívnejšie na rozdiel od Atlantiku alebo Stredozemného mora. Generál Douglas MacArthur, ktorý velil na Filipínach a bol evakuovaný do Austrálie ponorkou pred kapituláciou, bol v krajine najznámejším (v dobrom slova zmysle) vojenským veliteľom, a preto príliš cenným, aby ho stratili v nedôležitej misii. Bitka o Midway Japoncov zastavila v strednom Pacifiku, ale pokračovali v postupe juhozápadným Pacifikom popri Šalamúnových ostrovoch a po súši na Novej Guinei. 2.júla 1942, americký Joint Chiefs of Staff (spojení najvyšší dôstojníci; JCS) nasmerovali námorné a pozemnú sily na oblasť južného a juhozápadného Pacifiku zastaviť Japoncov, vyhnať ich zo Šalamún a severovýchodnej Novej Guinei a eliminovať ich základňu v Rabaul, v Novej Británií na Bismarkovom súostroví (teraz Papua Nová Guinea)

C2. RUSKÝ FRONT: LETO 1942

V najviac bezprostredne kritickom území vojny, ZSSR, iniciatíva prešla opäť na Nemcov v lete 1942. Sovietske úspechy v zime boli vystriedané katastrofami na jar. Prekážky v postupe južne od Leningradu, blízko Charkovu a na Kryme stáli dobre viac ako jeden a pol milióna mužov vo väzniciach. Nemci neuniesli také masívne straty, ale bojovanie bolo pre nich tiež príliš nákladné. Najmä odkedy Sovieti disponovali trojnásobkom ľudských zdrojov. Okrem toho Hitlerova nadmerná sebadôvera ho priviedla ku kolosálnej chybe. Bol si taký istý víťazstvom v 1941, že zastavil výrobu väčšiny druhov zbraní a munície pre armádu a preradil priemysel na práce pre letectvo a námorníctvo, s ktorými plánoval doraziť Britov. Znovuobnovil produkciu pre armádu v januári 1942, ale príliv zbraní nedosiahol front pred koncom leta. Produkcia sovietskych zbraní, na druhej strane, po úpadku v novembri a decembri 1941 začala vytrvalo stúpať. Sovietska priemyselná základňa bola tiež väčšia ako nemecká. Plánujúc leto, Hitler vedel, že to všetko nevyrieši len „trojhrotou“ ofenzívou. Niektorí generáli hovorili o roku vyčkávania na prebudovanie armády, ale Hitler bol rozhodnutý dosiahnuť víťazstvo v 1942. Mal dostatok vojakov a zbraní, aby priviedol južné krídlo západného frontu k plnej sile a veril, že donúti sovietske vedenie obetovať svoje hlavné sily v snahe ubrániť uhoľné bane v Doneckom povodí a ropné polia Kaukazu.

C2a. NEMECKÁ JAZDA KU KAUKAZU

Ofenzíva začala východne od Charkova 28.júna a za menej ako 4 týždne armády obsadila povodie Donecu a postupovali k rieke Don. Vzdialenosti boli veľkolepé, ale počet zajatých alebo zabitých vojakov relatívne bol malý. Stalin a jeho generáli urobili najšťastnejšiu chybu vojny. Veriac, že Nemci chcú uskutočniť druhý, silnejší útok na Moskvu a držali svoje rezervy vzadu, armáde na juhu dovolili ustupovať.

Hitler, povzbudený ľahkosťou a rýchlosťou postupu, pozmenil jeho plán posledný júlový týždeň. Pôvodne zamýšľal ísť priamo na východ do Stalingradu, tvrdo tam obsadiť Volgu a potom len poslať vojakov na Kaukaz. 23.júla nariadil dvom armádam, aby pokračovali ku  Stalingradu a urobili dva útoky cez nižšiu rieku Don a prevzali ropné polia v Majkope, Groznym a Baku.

Zdalo sa, že Rusi sa rútia ku katastrofe, ako Nemci dúfali cez Kaukaz a Majkop vzdialený 300 km 9.augusta. Hitlerova stratégia prezentovala problém: Dve sily vzďaľujúce sa od seba nemôžu byť rovnocenné už len kvôli zničeným železniciam a rozbitým cestám okupovaného územia. V druhej polovici augusta presunul viacej dodávok na napadnutie Stalingradu a pochod na  Kaukaz bol spomalený. No jednako sa úspech zdal byť na dosah, keď šiesta armáda a štvrtá pancierová uzatvorili predmestie Stalingradu 3.septembra.

C2b. RUSKÉ ZNOVUZRODENIE V STALINGRADE

ZSSR sa dotkla dna vojny na konci júla 1942. Kapitulácia bola na dosah a Nemci sa dostávali do útočných pozícií popri Volge za Moskvou a tak isto aj na Kaukaze. 28.júla Stalin vydal svoj najznámejší príkaz vojny: „Neustupovať!“ V čase drakonických trestov pre povaľačov a rozvracačov morálky úplne degradoval komunizmus a obrátil sa na vojakov vyhlásením veľkej vlasteneckej vojny za Rusko. Tak isto ako Hitler, viedol vojnu tak, že sa mu zdalo, že vyhrá. Koncom augusta zavolal svojich dvoch najlepších vojenských profesionálov, Zhukova, ktorý zorganizoval moskovskú protiofenzívu v decembri 1941; a armádneho veliteľa štábu, generála Alexandra M. Vasiľvevského, aby sa s nimi poradil o situácií v Stalingrade. Navrhovali zdolať nepriateľa zadržaním jeho vojakov v krvavých bojoch o mesto kým zhromaždia prostriedky na protiútok.

C3. GUADALCANAL

Os viedla príliv v strede leta 1942. Stalingrad a Kaukazská ropy sa zdali pod Hitlerovou mocou a Rommel mal na dostrel Suezský kanál. Japonci okupovali Guadalcanal na severnom konci Šalamúnových ostrovov pochodujúc na prístav Moresby. V nasledujúcich šiestych mesiacoch Os bola zastavená a obrátila sa k ZSSR, severnej Afriky a juhovýchodného Pacifiku.

Americkí „mariňáci“ pristáli na Guadalcanale 7.augusta 1942. Proti malej japonskej posádke bolo vylodenie ľahké. Potom už nič nebolo ľahké. Japonci odpovedali pohotove a násilne po mori a vo vzduchu. Výsledok závisel od schopnosti japonskej armády dotiahnuť dostačujúce posily a na schopnosti americkej armády zásobovať námorníctvo, ktoré bolo na pochybách. Kým námorníctvo bojovalo s odhodlaným nepriateľom vo vysiľujúcej tropickej klíme, medzi 24.augustom a 30.novembrom armáda vybojovala 6 hlavných ozbrojených konfliktov v okolitých vodách ostrova. Straty na lodiach a letectve boli ťažké na oboch stranách, ale Japonci boli vážnejšie zasiahnutí, pretože si nemohli dovoliť akceptovanie úbytku vojakov s Američanmi. Ich bojové lode už nevyplávali po konci novembra a Američania potvrdili bezpečnosť ostrova 9.februára 1943.

C4. ANGLO-AMERICKÁ OFENZÍVA V SEVERNEJ AFRIKE

Zvrat v severnej Afrike začal 31.augusta 1942, keď Rommel zaútočil južným krídlom na britskú líniu západne od Al ‘Alamayn, bol zastavený na hrebeni ‘Alam al Halfā' a bol zatlačený späť 7.septembra. Novoustanovený britský veliteľ, generál Bernard Law Montgomery, zasiahol severné krídlo 23.októbra metodicky pripravovanou ofenzívou a od 5.novembra nútil Rommela ustupovať. Americký a britský vojaci bojujúci spolu pod generálom Dwightom D. Eisenhowerom sa začali vyloďovať v Maroku a Alžírsku 8.novembra; Američania v Cassablanke a Orane, Briti v Alžíre. Nemci poslali posily do Tunisu a okupovali celé Francúzsko. Na scénu priviedli svoju piatu obrnenú divíziu pod velením generála Jürgena von Arnim včas, aby zastavili Eisenhowera na západe Tunisu v strede decembra. Rommel šiel k Marethskej línií v juhovýchodnom Tunisku začiatkom februára 1943 a začal útok proti Američanom 14.februára, čo ich zatlačilo 80 km naspäť a z dôležitého priesmyku Kasserin. Bol to jeho posledný útok a jeden z tých, ktoré už nemohol využiť. Hitler ho zavolal späť v marci ako sa Američania a Briti približovali z juhu a západu. Po tom, čo boli odrezaní od ich základní v Bizerte a Tunise a zatlačení naspäť na izolovaný polostrov Cape Bon, 275,000 Nemcov a Talianov kapitulovalo 13.mája.

C5. SOVIETSKE VÍŤAZSTVO V STALINGRADE

Na západnom fronte si nemecké postupy k Stalingradu a Kaukazu pridali ku svojej dĺžke ešte 1100 km. Žiadni nemecký vojaci by neboli schopní udržať také rozľahlé územie, a tak Hitler využíval vojakov svojich spojencov. Následkom toho, pokým bola šiesta a štvrtá armáda viazaná v bojoch Pri Stalingrade, oni boli lemovaný sprava a zľava rumunskou armádou. Talianska a maďarská armáda bola rozmiestnená vyššie po prúde rieky Don. Skúšobné manévre odhalili závažné slabiny v niektorých armádach Osi.

Ráno 19.novembra, v snehu a hmle, sovietske ozbrojen