Necroland

Krakatoa

Krakatoa (indonézsky Krakatau) je spoločný názov pre skupinu ostrovov a sopku ležiacu v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou v Indonézii. Aj keď eruptuje pomerne často, najpamätnejšia je ničivá erupcia z roku 1883, ktorá zničila dve tretiny ostrova a ovplyvnila počasie na celej Zemi. Neskoršie erupcie, ktoré započali v roku 1927, vytvorili nový ostrov, zvaný Anak Krakatau (dieťa Krakatoy).

Krakatoa sa nachádza nad subdukčnou zónou, kde sa podsúva austrálska platňa pod sundskú.

Pred erupciou Krakatoa pozostávala z troch ostrovov: Lang, Verlaten a Krakatoa a troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: Rakata, Danan a Perboewatan.

Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku 416, čo dokladajú záznamy jávskej Knihy kráľov. Následkom katastrofickej erupcie sa vytvorila veľká, 7 km široká kaldera, ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá.

Erupcia v 1883

Erupcii predchádzali početné zemetrasenia počas niekoľkých rokov pred výbuchom. 20. mája 1883 začal kráter Perboewatan chrliť 6 km vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 160 km v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala.

Sopka sa prebudila 19. júna. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený kráter medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viacmenej v miestach dnešného Anak Krakatau. 24. augusta erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a pemzy.

27. augusta sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie. Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny tsunami s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v Lamanšskom prielive. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na Mauríciuse a v Austrálii. Popol pokryl oblasť s polomerom 60 km. 28. augusta sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostrova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.

Neskoršie erupcie

V roku 1927 sopka obnovila svoju činnosť a v kaldere vyrástol nový ostrov - Anak Rakatau. Odvtedy bolo zaznamenaných viacero erupcií, ale žiadna už nedosiahla parametre tej z roku 1883.

Následky

Sila erupcie bola vyrátaná na 13 000 násobok výbuchu jadrovej bomby v Hirošime. Samotná explózia bola podľa neskorších záverov spôsobená možným prienikom vody do magmatického rezervoára, čo vyvolalo jej vyparenie a následný obrovský pretlak vodných pár, alebo zmiešaním dvoch odlišných magiem v rezervoári - horúcej bazaltovej a chladnejšej andezitovej.

Najkatastrofálenjšie následky mali vlny tsunami, ktoré zasiahli pobrežie priľahlých ostrovov a boli spôsobené masívnym prienikom pyroklastických prúdov do mora. Počet obetí sa odhaduje na 36 000. Množstvo eruptovaného materiálu na 20 km3. Veľké oblasti na susediacej Jáve a Sumatre boli úplne zničené, do viacerých sa už ľudia nevrátili a momentálne je tam národný park Ujong Kulon.

Sopečný prach, rozptýlený v stratosfére spôsoboval červené východy a západy Slnka až do roku 1888 a znížil priemernú ročnú teplotu o 1,2 °C. Ako zaujímavosť sa dá uviesť hypotéza vedcov z roku 2004, že červená obloha na obraze Edvarda Muncha „Výkrik“ zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, ktorý spôsobil výbuch Krakatoy v roku 1883.